Kronikár držal zošit v ruke pred malou elektrickou lampou, umiestnenou na stolíku v kuchyni. Tu bola jeho osobná pracovňa v byte. Prstom si nalistoval prvú stranu. Znova a znova, tak ako veľakrát predtým, čítal úvodné záznamy. Nespomínal. Iba spájal udalosti zapadajúce chronologicky do seba. To bolo hlavné poslanie jeho nedokončeného diela. Prežiť postupne všetko tak, ako sa začalo.
Mesto bolo vtedy plné nových reforiem, budovateľských plánov, stavieb, kroník a sprievodov. To, čo sa narysovalo v projekčných kanceláriách, zapísali vysokozdvižné žeriavy do betónových stĺpov a panelov. Mestská kronika sa vďaka starému kronikárovi zaplňovala pravidelne čerstvými údajmi. Od skončenia svetovej vojny, keď sem do funkcie nastúpil, sa takáto grandiózna premena odohrávala prvýkrát naozaj veľkým štýlom. Z mesta malo byť veľkomesto. Bola potrebná posila i pre ústrednú kroniku. Vyslúžilému kronikárovi už ruka neslúžila najlepšie, oči sa nedokázali sústrediť na grafickú úpravu a čo sa týka vyhotovenia fotografií, tie nedokázal spraviť ani približne. Preto bol mladý, začínajúci kronikár s pekným písmom vyťažený naplno v archíve, schopný tiež ako fotograf, vítanou posilou.
Teraz stál po niekoľkomesačnom zaškolení pred dverami svojho patróna a chystal sa na výjazd, končiaci ďalším zápisom do kroniky. Vedel, že sa schvaľuje realizácia novej administratívnej budovy riadiacej chod mesta, má sa vybudovať viacprúdová cestná komunikácia, sídlisko a že sa pripravujú ďalšie projekty. V plnom prúde bola výstavba hotela na námestí. Podľa zvyku boli najprv vyhotovené makety. Nad nimi sa diskutovalo neraz niekoľko dní, kým sa schválili. Na pohovory boli pozívaní i novinári. Medzi nimi mal začínajúci mladý kronikár iba o niečo staršieho priateľa. Od jari, keď sa začínala reforma, boli obaja čoraz odvážnejší. Chodievali spolu do hudobného klubu do parku, kde hral na gitaru v kapele ich tretí kamarát. S novinárom sa chystali odhaliť zopár škandalóznych prípadov rozkrádania majetku zo zbúraného a znova stavaného hotela v centre. Aféra mohla byť nanajvýš zaujímavá, lebo v nej figuroval aj najvyšší funkcionár riadiaci mesto a schvaľujúci všetky architektonické návrhy. V tomto horúcom lete, nič nebolo nemožné. Život sa pre všetkých len začínal. Zdalo sa, že konečne už naozaj slobodne.
Znamením voľnosti mal byť aj večerný rockový koncert. Mladý kronikár sa nevedel dočkať na vystúpenie kapely, v ktorej bol hlavným muzikantom jeho kamarát. Všetko to bude fotiť ich tretí priateľ z miestnych novín do kultúrnej rubriky. Skôr sa však musí zúčastniť na predvedení projektu nového administratívneho usporiadania mesta. O ňom sa požaduje zápis do kroniky. A tak vstúpil dnu k svojmu staršiemu patrónovi usmerňujúcim ho v jeho kronikárskych začiatkoch. Práve si pripravoval veci na odchod.
„Včera som ťa videl s novinárom Šaňom," povedal mu otcovským tónom, lebo bol od začínajúceho eléva oveľa starší. Okrem toho si ho obľúbil, čo pri jeho mrzutosti zhoršujúcej sa vekom nebolo dosť bežné. „Rozprávali ste sa veľmi tajomne. Najmä tvoj kamarát. Predpokladám, že niečo chystá do novín. A ty mu v tom budeš pomáhať."
Mladý kronikár iba neurčito čosi zamrmlal. Myšlienkami bol na koncerte. Ale prikývol na súhlas. Jeho školiteľ písania zápisov mal pravdu. Pripravovali spolu so Šaňom článok o skorumpovaných úradníkoch hlavnej správy mesta. Predseda, ktorý mal dnes slávnostne predstaviť úzkemu kruhu pozvaných nový plán administratívneho usporiadania sídliska, v ňom hral ústrednú úlohu. Rozsiahla novostavba vo vilovej štvrti za mestom, patriaca jeho rodine, sa mohla popýšiť pekným mramorom, nápadne sa podobajúcim tomu, čo zdobil halu v zbúranom starom hotely. Zverejnenie objavu malo byť prekvapením. Jedným z mnohých, ktoré sa tak často teraz zjavovali v tlači, televízii a v rozhlase, po uvoľnení pomerov v štáte. Novinár Šaňo tajne dúfal, že sa týmto článkom preslávi. Taká malá novinárska cena do vitrínky nad pracovný stôl v redakcii, je najlepšou vstupenkou na spoluprácu do celorepublikového denníka. A potom možno vyššie. Literárne ambície mal zatiaľ schované doma v zásuvke.
„Keď to bude hotové dám vám vedieť," odpovedal rovnako úprimne mladý kronikár svojmu staršiemu učiteľovi. „Aj vy ste mi vraveli, že vlastníte zopár zaujímavých materiálov, čo ste si zozbierali pri písaní kroniky. Možno práve nadišiel čas, aby ste ich zverejnili. Poviem o tom Šaňovi."
„Nemusíš sa ponáhľať," zastavil horlivú hlavu starší pán. „Iste, uznávam, že od skončenia vojny, keď sa opäť začínala písať mestská kronika, také uvoľnenie som nezažil. Vy mladší máte všetko otvorenejšie, priamo pred sebou. Na mojich rovesníkov spravujúcich toto mesto, sa ale nesmie zhurta. Vedia možno aj niečo na teba, čo by mohli v prípade potreby, šikovne použiť."
Mladý kronikár sa usmial. Tých zopár drobných domácich večierkov s počúvaním hlučnej rockovej hudby, čítaním beatnických textov a skúšaním fajčenia páchnucej a pritom omamne pôsobiacej trávy, čo si kamarát pestoval u otca na záhrade, hádam nemôže byť dôvod na veľké problémy v živote. Na koncertoch v parku sa v odviazanej nálade občas vynorí po službe i policajt. Tak čo sa už potom môže stať.
„Ja viem, že si to chcete spracovať sám," odpovedal nastupujúci kronikár. „Občas vás vidím so starým zošitom. Aj články z novín čítate inak, ako je zvykom. S nožnicami a ceruzkou. Vravím vám to len preto, aby ste stihli všetko včas. Lebo keď mi so Šaňom raz začneme, budete sa čudovať."
„Ešte sa musíš veľa učiť," znova upokojil rozpálenú hlavu skúsenejší harcovník. „V prvom rade byť trpezlivý, vedieť vydržať aj keď sa ti situácia nepáči a nezdupkať. A napokon, všetko si dôkladne overuj. Postupom času sa ti tento návyk zmení na princíp. Zatiaľ máš kvalitný iba rukopis, obstojný štýl a zaujímavú grafickú úpravu. Dosť dobrý úvod na začínajúceho mestského kronikára. Možno z teba bude i historik. No a teraz sa pozrieme na plány do budúcna." Vzal mladého za ruku, prehodil si cez plece tašku s poznámkovým blokom a spolu vykročili do zasadacej miestnosti, kde ich už čakali ostatní.
Všetci stáli sklonení nad spojenými kancelárskymi stolmi, na vrchu s rozloženou, nanovo prekreslenou mapou mesta. Jednotlivé štvrte plánované do výstavby, sa črtali v nárysoch na zvlášť priložených veľkoplošných papieroch. Na boku v krabičke boli položené kartónové modely budov, ktoré sa mali po schválení plánov postaviť na vyčlenených stavebných pozemkoch. Hlavy nad projektom mlčali a sústredene obzerali terén.
Iba dvaja ľudia na kraji si čosi nahlas rozprávali medzi sebou. Jeden rozhadzoval rukami a prekladal modely z miesta na miesto. Posúval ich po papieri dreveným pravítkom. Bol to predseda hlavnej mestskej správy so svojím architektom zodpovedným za projekt. Pri vstupe oboch kronikárov do miestnosti sa naklonené hlavy nadvihli a viditeľne ožili. Debata o podobe mesta, grandióznom pláne pre ďalšie storočie, sa mohla začať v kompletnej zostave. Slova sa ujal predseda.
„Vážení prítomní," začal a podľa nového trendu od tohtoročnej jari zavádzaných zvyklostí vypustil oslovenie súdruh. „Všetci vieme, prečo sme tu a preto zanechajme formality stranou. Mesto sa slovami vybudovať nedá. Len dobrými staviteľmi a svedomitou prácou s ľuďmi a pre ľudí. Som rád, že s našimi architektmi, spolu so súdruhmi stavbármi," na chvíľu sa pozabudol v oslovení „sa v týchto dňoch môžeme podieľať na vytváraní projektu nového mesta. Nebudem preháňať ak poviem, európskeho veľkomesta hodného konca 20. storočia. Plán máte pred sebou. Iste, sú to len prognózy a predstavy, ale boli ste vopred informovaní a tak čakám na vaše pripomienky a pozmeňujúce návrhy."
Jeho slová ukončil fotograf z miestnych novín, ktorý si urobil snímku do titulku. Článok mal napísať Šaňo. Stál vedľa mladého kronikára a potmehúdsky sa usmieval na rozprávajúceho rečníka.
„Budem zvedavý, ako sa zatvári až si prečíta reportáž o svojom rodinnom domčeku," pošepol kamarátovi do ucha. „Už ju mám napoly hotovú. Zopár robotníkov zo stavby,mi sľúbilo podať svedectvo. Bude to článok roka. To ti hovorím."
Starší kronikár sa so vzdialenou účasťou pozrel na sprisahanecky si šepkajúcich priateľov. Potom zmenil smer pohľadu na projekt plánovanej výstavby ležiacej naplocho na písacích stoloch. Postupne sa začínal zapĺňať dvíhajúcimi sa a posúvanými maketami budov. Odklonené hlavy zodpovedných pozvaných sa znova sústredili do centrálneho hlúčika. Bolo počuť len tichý šum zapnutého ventilátora pod stropom a bzukot neustále nepokojne prelietavajúcich múch. Občas niekto niečo povedal, nakreslil rukou vo vzduchu alebo zachytil nešikovným ťahom ceruzkou na papier. Očakávané kritické názory boli však len rozpačitým pripomienkovaním možností realizácie, miestami príliš veľkolepo plánovaného projektu.
Najväčšie rozpaky vzbudzoval návrh športového areálu s takmer olympijským štandardom a obrovská zoologická záhrada, s výbehom pre všetky existujúce zvieratá. Mala stáť pod lesom, na ploche, ktorá v zime bude celkom zakrytá snehom. Nikto s ničím podobným v meste nemal skúsenosť. Predpokladalo sa však, že stavby sa ako obvykle vydaria. Budú vyfinancované zo štátnych dotácií a zbierok, vylepšených pracovnými brigádami dobrovoľne nahnaných nadšencov a študentov. Omyly sa v priebehu stavby akosi samé odstránia. Stanoviská zodpovedných pozvaných ostávali preto vlažné. Každý bol spokojný. Vedel, že si príde na svoje.
Najviac sa tešil projektant. Blysol sa návrhom novej správnej budovy, riadiacej chod mesta s gigantickou sochou vodcu svetového proletariátu, vedľa širokého schodišťa. Na jeho počesť sa už dávnejšie v meste usporiadali slávnostné podujatia, vrcholiace skladačkovou obrazovou hrou cvičencov. Veľkolepý športový areál, navrhnutý v blízkosti centrálnej správnej budovy, sľuboval ešte nápaditejšie manifestácie v tomto štýle. Prípravné práce na futbalový štadión sa už začali.
Starší kronikár sa pobavene díval na absurdný zhluk miešajúcich sa postrehov, kartónových domčekov a nahrubo urobených náčrtov, doplňujúcich pôvodný návrh. Robil si poznámky do notesa, aby o udalosti neskôr, až dozrie, mohol urobiť zápis. Pobavil sa najmä pri predstave veľkej sochy zakrývajúcej celý voľný priestor pred správnou budovou. Kto z miestnych sochárov sa tak asi môže uchádzať o jej vyhotovenie. V historickom centre pred gotickým chrámom by mala stáť ďalšia. Len sa ešte nevie, či nebude menej ideologická. Vhodných kandidátov na predlohu je z minulosti dosť. A o zabezpečenie umelca, pracujúceho s predstavou prestížneho štátneho vyznamenania, iste obavu mať nikto nebude. Starý kronikár, poučený predošlými rokmi po vojne, keď sa znova začínala písať kronika, dávno pochopil, že nič nové sa ani po reforme nestane. Vymenia sa iba kádre. Tie staré však neodídu dobrovoľne. Vrcholiace leto bude možno ešte poriadne dusné.
Atmosféra v miestnosti po počiatočnom vzrušení, vyvolanom úvodným predslovom, sa upokojila. Zdalo sa, že trocha aj ochladla. Pravdepodobne však iba dôsledkom otvorenia okna.
„V novej administratívnej budove na západnom sídlisku by mala byť klimatizácia," pokúsil sa ktosi o nápad. „Bolo by dobré zahrnúť túto požiadavku pre budúceho projektanta do návrhu. Ak ju postavíme o takých l0 rokov, celkom určite nás bude pracovať pri spravovaní mesta viac. Ako budú potom vyzerať letné zasadacie stretnutia v dusnom sparne?"
V tom sa teda súdruh nemýlil. Staršieho kronikára napadla zlovestná myšlienka. Až budovu podľa plánu dokončia, bude funkcionárov oveľa, oveľa viac. Len či ešte zostanú i tohoročné reformy. Napätie uvoľňujú v spoločnosti rýchlejšie, ako stihnú pribúdať nové neskorumpované kádre.
„V poriadku. Nemám výhrady. Všetky pripomienky sa zahrnú do návrhu," ukončil predseda schválenie územného plánu. „Najbližšie sa stretneme už pri realizácii projektu. Tak a môžeme ísť domov. Ja osobne idem na pivo. Pridá sa niekto?," opäť neformálne, v duchu reforiem, definitívne uzavrel dnešné malé, úzko výberové stretnutie.
Z toho sa zápis do kroniky ešte robiť nebude, uvažoval kronikár. Prečo ho sem potom pozvali? A spolu s mladým pomocníkom. Obzrel sa na svojho školeného nasledovníka. Práve si dojednával schôdzku s kamarátom Šaňom na večernú návštevu hudobného klubu v mestskom parku. Občas tam býva poriadny hluk. Ale táto hudba je pre nich prirodzenejšia ako organizované zábavy v podnikoch. Starnúci kronikár bol zvedavý, čo všetko režim povolí. Mal pocit, že už teraz je toho dosť, aby sa otriasol v základoch. Ak ešte zverejnia články o výstavbách domčekov tunajších hodnostárov, zrúti sa systém celý. Kto už potom uverí v beztriednu spoločnosť. Veď v každom meste sú pri moci iba títo, v šedých konfekčných oblekoch navlečení obstarožní páni, ženúci sa za prospechom. Dokonca i mladší medzi nimi vyzerajú rovnako. Odlišoval sa iba jeho chránenec s kamarátom Šaňom. Oni však obleky nenosia.
„Zajtra nezabudni prísť včas," zavolal na nich starší kronikár, keď videl ako rýchlo miznú za dvere. „Musíme si spolu ešte niečo prebrať. A urobíš mi návrh pre zápis z terajšieho stretnutia."
Obaja oslovení mu na odpoveď iba mávli rukou. Šli zabratí do rozhovoru na pivo. Ale nie s predsedom. Večer pôjdu na koncert.
Dosluhujúci kronikár náhle ostal v prázdnej miestnosti sám. Poobzeral sa okolo. Cítil dusno sály už aj v hlave. Možno mal jeho mladší kolega predsa len pravdu a nadišiel čas publikovať neoficiálne záznamy zo života mesta, ktoré mal. Len či to bude niekoho zaujímať. Lokálna história o dvojitom živote malých vladárov a ich poskokov. Každý má predsa nejaké to svoje, dobre strážené súkromie. Asi pôjde tiež na pivo. Rozhodol sa na schodoch.
Horúčava v priestoroch hudobného klubu v parku pri železničnej stanici bola na nevydržanie. Násobila sa množstvom natlačených ľudí pod pódiom, oddeleným od hľadiska len narýchlo zostavenými drevenými podkladmi a hrubým kobercom, na ktorom boli v oboch kútoch veľké, decibelmi hlučnej elektrickej hudby naplno rozozvučané reproduktory. Kto stál blízko, mohol priamo vnímať vibrácie. To bol ten najúžasnejší zážitok z koncertu.
Keď dnu vstúpil Šaňo so svojím mladším priateľom, začínajúcim mestským kronikárom, práve sa striedali kapely. Hrala už tretia. Ich kamarát Vojtech so skupinou mal prísť na rad až na záver. Neboli ani tak lepší, aby si finále považovali za zásluhu, ale hrali aj vlastné skladby. A to už bolo niečo, kvôli čomu sa oplatilo vydržať až do konca inštrumentálne modulovaného revu hučiacich zvukových aparatúr, pískajúcich mikrofónov a podozrivo plechovo znejúcich bubnov. Mladý kronikár sa nemohol ubrániť dojmu, že si ich niekto napochytro vypožičal z najbližšieho kultúrneho domu. Hodili sa skôr na manifestáciu alebo slávnostný pochod. Ale až tu mohli vyniknúť. Mladík so spotenou nafúknutou tvárou, neustále potriasajúci hustou ofinou do očí mu padajúcich vlasov, do nich mlátil neuveriteľne strojovo rýchlo. Pohyby rozpálených tanečníkov v sále mu odpovedali rovnakým rytmom. Možno trocha ako výsmech všeobecného bláznenia pôsobil plátenný transparent s nápisom: „Naša mládež naša budúcnosť," umiestnený hore nad pódiom. Visel tu už asi rok. Vtedy boli podobné koncerty nemožné. Budúcnosť sa teda zjavne menila. Iba heslá ostávali rovnaké. Pre pozorného diváka to nesignalizovalo nič dobré. Uvedomoval si to však len starnúci kronikár, ktorý na podobné podujatia, s ohľadom na svoj vek, nezvykol chodievať. Šaňo a jeho kamarát tento fakt zaregistrovať ani nemohli. V okamihu vstupu do klubu sa vrhli do hudobného víru.
Čas v sále v tej chvíli plynul rýchlejšie. Zdalo sa, ako keby sa riadil špecifickou teóriou relativity, podľa ktorej čím hlasnejšie znejú reproduktory, tým je všetko intenzívnejšie a kratšie. Záver koncertu, v podaní veľkolepého gitarového sóla Vojtecha, prichuteného dvomi vlastnými skladbami, bol extatickým zážitkom chvíľkovej nekonečnosti otvárajúcej sa svetu. Pre tento zážitok sa oplatilo sem prísť. Budúcnosť z transparentu patrila každému z prítomných.
„Zajtra o nás budú vysielať v rozhlase," povedal Vojtech po skončení vystúpenia v improvizovanej šatni za závesom Šaňovi a mladému kronikárovi. „Hneď ráno po správach s ukážkou skladby. Bude to len taká upútavka. Ale na obed o tretej v magazíne máme svoje pásmo. To si musíte vypočuť."
Šaňo kamarátsky potľapkal Vojtecha po spotenom pleci. „Si dobrý," povedal „ale ani moja reportáž nebude zlá."
„A čo ja?" zaprotestoval mladý kronikár. "Mám dobré informácie priamo zo zdroja."
„ Ty nás pozveš na pivo," rozhodol Vojtech „ a tam nám to povieš."
Domov sa vracali neskoro v noci trocha pripití, ale veriaci v seba. Rozprávali sa o tom, čo všetko urobia. Hviezda na veľkej správnej budove v centre mesta, kde sa rozišli, bola zrazu milá. Pri rozlúčke žartovali a tešili sa na zajtrajšok.
